Pozoruhodná miniatúrna architektúra domov nemeckých baníkov z oblasti Kremnice.
Výstava „Banícke domčeky v miniatúrach“ v priestoroch expozície Líce a rub peňazí prezentuje architektúru baníckych domov z Kremnice a Kremnických Baní. Okrem typického domu nemeckých baníkov sa na výstave nachádza aj rodinný dom obuvníka, banícky dom s pavlačou zapísaný v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO a ďalšie stavby. Pozoruhodná je miniatúra banskej klopačky, z ktorej je dnes na pôvodnom mieste v Kremnici zachované len torzo.
Autorom miniatúr je Ján Dávidík z Kremnických Baní, ktorý sa profesijne celý život venoval stavebníctvu a murárstvu. Po odchode na starobný dôchodok našiel záľubu vo výrobe modelov pôvodných drevených stavieb. Pri zhotovení domčekov využíva bukové a javorové drevo, šindle, kameň. Zhotovuje ich na základe dobových fotografií, malieb, fotografií z publikácií alebo podľa vlastných návrhov.
Trvanie výstavy: do 8. marca 2025.
V najsevernejšej časti Hontu, rovnako ako Tekova a susednej časti Pohronia, sa v súvislosti s náleziskami drahých kovov – zlata, striebra a medi, usadili Nemci zaoberajúci sa baníctvom, ktorí sem prišli na pozvanie Karola Róberta po tatárskom vpáde v 13. storočí. Tak sa v okolí Kremnice, Banskej Štiavnice a blízkej Banskej Bystrice vytvorili ostrovy nemeckých obyvateľov, ktorí si postavili domy iným spôsobom, ako je charakteristické pre slovenskú architektúru. Stavali ich najčastejšie z dreva, ale aj z kameňa, často vydolovaného z baní. Tvár krajiny sa časom menila, postupne sa vŕšili haldy hlušiny, ktoré časom zarástli trávou. A tak sú v Kremnickej kotline všetky dediny postavené na nerovnom teréne, pričom sa vyznačujú pozoruhodnou ľudovou architektúrou.
Nemeckí baníci si stavali domy spoločné pre viacero rodín. Preto sa v Krahuliach, Kremnických Baniach, Lúčkach či v Kopernici stretávame tak ako v Kremnici s poschodovými domami, ktoré majú inú koncepciu než zvyčajné slovenské dediny. Domy sa stavali na hlbokých kamenných základoch, spojovaných maltou z piesku a vápna. Toto bezpečnostné opatrenie si zrejme vyžadovalo podložie z háld hlušiny. Veľký zrubový dom pre viac rodín mal symetrický obdĺžnikový pôdorys so vstupom na dlhšej strane, ktorý viedol do pitvora, nazývaného Haus. Z pitvora boli prístupné rovnaké priestory na obe strany: jednak do čiernej kuchyne a z nej do komory a jednak do svetlej izby, vykurovanej pecou z čiernej kuchyne. V strede pitvora bolo schodisko na poschodie takmer rovnakého pôdorysu ako prízemie, s chodbou, odkiaľ sa na obidvoch stranách vstupovalo do štyroch rovnakých nevykurovaných komôr, ktoré slúžili na spanie i na uloženie šiat či zásob. Z tohto priestoru sa dalo vyjsť aj na pavlač na čelnej strane domu, položenú na konzolách z vypustených stropných hrád a nárožných trámov zrubu. Na odkladanie sezónnych vecí slúžil aj veľký, vysoký pôjd – podkrovie, ktoré vytvorila priestranná, šindľom pokrytá valbová strecha s presahom nad pavlač. Na severe oblasti, napríklad v Turčeku, mali domy aj štít, ktorý však bol spolovice zakrytý valbou. Domy v Kremnici a jej okolí boli omazané a obielené.
Zdroj: KRIVOŠOVÁ, Janka: Slovenská ľudová architektúra, 1. vyd. 2012. ISBN 978-80-89552-40-5
