Daniel Haas Kianička: Svojou troškou sa snažím obohatiť historické poznanie

.

23. 11. 2023
Historik NBS – Múzea mincí a medailí, Daniel Haas Kianička, si pri príležitosti 695. výročia založenia mesta Kremnica prevzal Verejné uznanie primátora mesta Kremnica za rozsiahlu vedecko-výskumnú, záchrannú a publikačnú činnosť sprístupňujúcu a propagujúcu dejiny Kremnice.

V kremnickom múzeu pracujete už 25 rokov. Je to vaše prvé pôsobisko, alebo ste po škole pracovali aj niekde inde?
Je to tak, dnes je to už neštandardné, ale naozaj pracujem v jednej inštitúcii už 25 rokov. Bolo to tak, že v Múzeu mincí a medailí potrebovali niekoho, kto má numizmatické vzdelanie, a v tom čase sa to študovalo iba na archívnictve. (Daniel Haas Kianička je absolvent dvojodboru archívnictvo – história Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, pozn. red.) Študenti štvrtého a piateho ročníka archívnictva dostali ponuku, či by nechceli nastúpiť po škole do kremnického múzea. Nik okrem mňa sa neprihlásil. Ako štvrták, v roku 1997, som bol v múzeu na pohovore a bol som taký odvážny, že som mal pred nástupom dve podmienky. Nechcel som dochádzať, preto ma potešila možnosť dočasného ubytovania v jednom z objektov patriacich múzeu a druhá moja požiadavka bola, že budem môcť popri tradičnej múzejnej práci aj vedeckú činnosť a publikovať. Vedenie múzea s mojimi podmienkami súhlasilo a čo je na dnešné pomery tiež zvláštne, v múzeu čakali rok, kým skončím školu. Nastúpil som 1. novembra 1998, pričom prvé dva roky som spravoval fond papierových platidiel a finančníctva. Keďže som sa chcel viac zaoberať kultúrne ladenými dejinami, privítal som možnosť prejsť na konci roku 2000 na uvoľnené miesto kurátora fondu medailí, čomu som sa pracovne venoval až do tohto leta. V júli som sa stal správcom fondu regionálnej histórie.

Nástup do múzea pre Vás ale neznamenal koniec štúdia.
To rozhodne nie. V roku 2001 som nastúpil na doktorandské štúdium v odbore slovenské dejiny na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Ukončil som ho po ôsmich rokoch v roku 2009. Odborne i osobne mi veľmi otvoril oči päťmesačný študijný pobyt vo Viedni realizovaný v rokoch 2005 a 2006. Chvíľu mi trvalo kým so sa adaptoval, no potom som si štúdium na Viedenskej univerzite – Inštitúte pre numizmatiku a peňažné dejiny užil. Navštevoval som prednášky i špecializovaný medailérsky seminár v Mincovom kabinete Umeleckohistorického múzea, no hlavne som študoval v archívoch  hľadal dokumenty ku kontaktom medzi Viedňou a Kremnicou, keďže od 16. storočia kremnické baníctvo a mincovníctvo podliehalo viedenským centrálnym úradom. A tých archívnych materiálov tam je požehnane. Počas štúdia vo Viedni som získal nielen vedomosti, ale aj určité sebavedomie v rámci odbornej práce i medzinárodnej spolupráce. Dovolím si povedať, že ako inštitúcia máme bohaté kontakty so špičkovými odborníkmi z numizmaticko-historickej vedeckej obce prinajmenšom v priestore strednej Európy.

Spomenuli ste, že vedecká práca bola vašou podmienkou nástupu do múzea. Ambície písať knihy ste teda mali už od začiatku?
To bola výchova zo školy. Na archívnictve nám vštepovali, že sa máme každý snažiť svojou troškou obohatiť historické poznanie, preto som to považoval za prirodzené. Ale ono to malo svoj vývoj, veď prvú knihu som napísal, keď som pôsobil v Kremnici už desať rokov. Najprv som sa potreboval „vypísať“, a to prostredníctvom tvorby a publikovania rôznorodých vedeckých štúdií a populárno-náučných článkov. Až potom mi napadol námet pre knihu „Kremnica mesto príbehov: Kapitoly z dejín mesta v 18. storočí.“ Chcel som to spraviť zaujímavo. Červenú niť tvorí návšteva Františka Karola Lotrinského v roku 1751, ktorú som skúmal na základe výskumu archívnych prameňov. Sú tam zaujímavé detaily týkajúce sa jeho návštevy, ale aj z každodenného života a dobovej kultúry 18. storočia. Pridal som historiografické kapitoly o mestskej samospráve, baníctve, či remeslách, plus nejaké dobové zaujímavosti, aby to bolo pre ľudí pútavé. Navyše sa blížilo 680. výročie založenia Kremnice, tak som rukopis ponúkol mestu, vedenie mesta súhlasilo, vydalo knihu a dokonca som dostal honorár.

Daniel Haas Kianička: Svojou troškou sa snažím obohatiť historické poznanie
Daniel Haas Kianička si preberá Verejné uznanie z rúk primátora mesta Kremnica, Martina Novodomca.
Daniel Haas Kianička: Svojou troškou sa snažím obohatiť historické poznanie
Hstorik NBS – Múzea mincí a medailí s ocenením.

Prvá kniha bola však iba začiatok.
Niektoré ďalšie knihy som tvoril v rámci pracovného času a vydali sme ich pod hlavičkou múzea. V roku 2010 to bola kniha „Kremnické sympóziá medailí 1983-2009“, v roku 2018 „Matej Bel – Dejiny mesta Kremnice“ a o dva roky neskôr to bola kniha „Kremnickí renesanční medailéri 16. storočia a ich medaily zo zbierok NBS – Múzea mincí a medailí“.  Ďalšie dve moje knihy vyšli vo Vydavateľstve Rak. S historikom Pavlom Dvořákom sme sa zoznámili tak, že som ho oslovil cez naše občianske združenie SOS Kremnica a požiadal ho, či by do nášho časopisu Kremnický letopis neprispel nejakým článkom a on tak ochotne urobil. Prišiel aj na prezentáciu časopisu, mal tu besedu, dokonca som mu asistoval pri natáčaní filmu o Kremnici 14. storočia. Skamarátili sme sa, nabral som časom odvahu a opýtal som sa ho, či by som nemohol vydať moju knihu v jeho vydavateľstve a on súhlasil. Samozrejme, bez sponzorov by to nešlo, ale vydať knihu v renomovanom vydavateľstve bola pre mňa naozaj pocta. Kniha „Kremnica – mesto klenotov“ bola o tom, že Kremnici chýbala kniha, ktorá by prezentovala súvislé dejiny mesta v encyklopedickej forme. Má kopec rôznych špecializovaných kníh, štúdií, článkov, ale v žiadnej knihe nie sú kremnické dejiny podané súvislým spôsobom. Aj legendárne dielo Michala Matunáka „Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice“ tvoria v podstate vybrané kapitoly z dejín mesta. Chcel som preto pripraviť encyklopédiu – síce kompilát, ale seriózny založený na sumarizácii všetkej dostupnej odbornej literatúry. Dopracoval som sa do polovice 17. storočia, vydal prvý diel a odvtedy som, žiaľ, nemal čas na pokračovanie. Ale chcel by som určite napísať aspoň druhý diel siahajúci chronologicky do konca 18. storočia. Kniha „Kremnica v ranom novoveku“ je výsledkom mojich dielčích bádaní a publikovaných štúdií, v ktorých som sa zameriaval na každodenný život. Dejiny kriminality, dejiny voľného času, biografický výskum… Je to vedeckejšia kniha, ale tiež som sa usiloval napísať ju populárno-náučným štýlom.

Popri tom ste sa stali expertom na dejiny kremnických mestských lesov, o ktorých ste vydali už dve knihy.
Spoločnosť Mestské lesy Kremnica má osvietené a veľkorysé vedenie, ktoré vždy malo záujem o vlastné dejiny. Dohodli sme sa, že by k 25. výročiu založenia spoločnosti vznikla monografia prezentujúca históriu kremnických lesných majetkov. Prácu na knihe začala ešte Barborka Glocková. Keď nás, žiaľ, opustila, povedal som si, že knihu vytvorím ja. Pôvodne mala kniha začínať rokom 1880, kedy Kremnica definitívne získala lesy do svojho majetku, ale  mal som pocit, že by v tejto podobe knihe niečo chýbalo. Rozšíril som ju teda o kompletné dejiny mestských lesov od stredoveku až do súčasnosti. Hoci som myslel, že pôjde o pár strán, napokon sa to rozrástlo na hrubú monografiu. Knihu s názvom „Lesy v dejinách Kremnice“ vydali Mestské lesy Kremnica v roku 2019 a získala cenu Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied za najlepšiu vedeckú historickú monografiu na Slovensku za uvedený rok. Keď prišlo ďalšie výročie založenia spoločnosti, tridsiate, mali sme pocit s vedením Mestských lesov, že by si aj toto výročie zaslúžilo nejaký „darček“.  Na napísanie veľkej knihy som nemal časový priestor, preto sme pripravili menšiu publikáciu – knihu pre laickú verejnosť, alebo ako to máme napísané v úvode,  pre dnešného zaneprázdneného čitateľa. Myslím, že je napísaná prehľadne, nie je tam prehnane veľa textu, ktorý by zaťažoval, je tam ale jasná línia dejín našich lesov a aby to bolo zaujímavé, obohatil som to o zaujímavosti, obrazovú prílohu, ako aj o prepisy a preklady troch dobových dokumentov, čo považujem za veľkú prednosť knižky. Dokumenty sú do slovenského jazyka preložené prvýkrát a vďaka nim môže človek čiastočne preniknúť do doby, v ktorej vznikli. Ide o listinu z roku 1409 potvrdzujúcu prinavrátenie dediny Sklené a okolitých lesov mestu Kremnica, prísahu kremnického komorského lesníka z roku 1690 a dohodu – zápisnicu z preberania lesných majetkov, ktoré Kremnica získala v roku 1880. Kremnica totiž od 16. storočia viedla neustále spory o lesy so štátom, resp. banskou a mincovou komorou. Nakoniec to vyvrcholilo tým, že si tie lesy definitívne rozdelili v pomere 72 percent pre Kremnicu a 28 percent pre štát. Tak či tak išlo a ide o rozsiahly a hodnotný majetok a mesto konečne po roku 1880 mohlo začať predávať drevo vo vlastnej réžii a mať z lesníckej činnosti aj väčší ekonomický úžitok, čo platí dodnes.

Ste aj predsedom občianskeho združenia SOS Kremnica. Čomu sa  združenie venuje?
Sme občianske združenie dobrovoľníkov, ktorí sa snažia prezentovať históriu Kremnice a propagovať ochranu pamiatok mesta. Začali sme na prelome rokov 2000 a 2001 s ideou ochrany kremnických banských pamiatok, ale rýchlo sme pochopili, že popri zamestnaní nebudeme schopní písať miliónové granty a realizovať opravy veľkého počtu rozsiahlych pamiatkových celkov. Začali sme sa preto venovať skromnejším aktivitám – organizovali sme výstavy, prednášky, vydávali sme časopis „Kremnický letopis“, robíme osvetu a pod. Ak sme sa pustili aj do rekonštrukcií pamiatok, boli to menšie objekty.​ Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale vždy som mal pocit, že by sa ľudia mali venovať aj filantropickým aktivitám. Hoci ma to po niektoré roky dosť zaťažovalo, vravel som si, že človek by mal spoločnosti a komunite aj niečo vrátiť a obetovať. Myslím, že sme tu vytvorili isté podhubie, aj vďaka časopisu a inými aktivitami, že je tu okruh záujemcov o históriu. Jedným dychom však treba povedať, že sú to to vekovo hlavne starší ľudia. Mladí o tieto veci až tak záujem nemajú. Ale to je asi celospoločenský problém. Podľa mňa sme, žiaľ, dosť vykorenená spoločnosť a skôr sa orientujeme smerom dopredu ako smerom dozadu do histórie, čo má svoje historické dôvody. No a s tým súvisí aj ten, často diskutovaný nelichotivý stav ochrany pamiatok u nás.

Ktorú pamiatku združenie SOS opravuje?
Vlastníme banskú pracháreň zo 17. stračia neďaleko Banskej cesty v Kremnici. Nie je to veľký objekt a postupne sa nám z menších zdrojov podarilo zozbierať prostriedky na jej opravu. Pracháreň sme vyčistili, domurovali a zastrešili. Tento rok pribudli mreže, je opravená krytina a ak sa nám podarí, budúci rok ju omietneme. Potom tam „zapichneme“ ceduľku s krátkymi dejinami objektu a pracháreň sa môže zapojiť do niektorého z náučných chodníkov, ktorých trasy vedú v okolí. Ešte prečistíme nálety, osadíme pár lavičiek a môžu tam začať chodiť ľudia.

Ako sa Kremnica, za štvrťstoročie ktoré ste tu prežili, zmenila?
Som rád že v Kremnici žijú Kremničania, že centrum nie je vyľudnené a nie je to „turistická konzerva“, ale na druhej strane domáci nemajú veľký záujem o zachovávanie kultúrneho dedičstva a pamiatok, takže historicky cenné domy častokrát buď asanujú alebo zrekonštruujú nevhodným spôsobom. Čo sa posunulo, to je určite turistický ruch. Na to, že Kremnica je malé mestečko, tak sú tu dobré služby a veľa podujatí, ktoré sú zaujímavé, priťahujú ľudí a konečne tu návštevníci aj prespávajú. To kedysi nebolo. Keď som prišiel do Kremnice, bol tu jednodňový turizmus, ale teraz sa rozbehol biznis s apartmánmi a tie bývajú plné. Treba udržať rozumnú mieru, aby turizmus nezničil tunajší genius loci, ale aby neho mohlo mesto žiť. Veľkou zmenou, ktorá sa udiala za tých 25 rokov je, že pätina Kremničanov odišla. Keď som sem prišiel, Kremnica mala zhruba 5 900 obyvateľov, teraz nás je pod 5 000. A odchádza práve potenciál. Bol by som rád, keby sme dokázali vytvoriť lepšie podmienky pre ľudí, aby tu ostali. Takisto aby sme si navzájom „nehádzali polená pod hony“ a aby sa ľudia neusilovali presadzovať tú svoju, zaručene „pravú a nefalšovanú“ pravdu. Pomocou vzájomného pochopenia a kompromisov by sme sa mali dopracovať k hmatateľným výsledkom, ktoré by Kremnicu posunuli ďalej.

Ďalšie aktuality

17. 6. 2024

Leto v múzeu

20. 5. 2024

Doma u doktora Zechentera

Výstava originálnych a jedinečných predmetov z domácnosti G. K. Zechentera…

17. 5. 2024

Otváracie hodiny od 21. mája do 30. júna 2024

Tešíme sa na Vašu návštevu!

Archív aktuálnych informácií
Na prevádzkovanie webu a analýzu návštevnosti používame súbory cookies.