Prezentovanie výsledkov sympózia bude na vernisáži v sobotu 8.11.2025 o 15:00 h.
Od 13. októbra 2025 prebieha na pôde NBS-Múzea mincí a medailí v Kremnici XVII. ročník Medzinárodného sympózia medailí. Výsledky práce medailérov z Portugalska, Bulharska, Poľska, Česka a Slovenska budú prezentované na výstave v expozícii Líce a rub peňazí. Vernisáž výstavy sa uskutoční v sobotu 8. novembra 2025 o 15.00 hodine. Výstava potrvá do 31.1.2026.
Tradícia stretnutí výtvarných umelcov – medailérov v Kremnici sa zrodila v roku 1983. Na prvých troch ročníkoch sympózia sa zúčastnili slovenskí a českí autori, od roku 1988 má sympózium medzinárodný charakter. Organizuje sa spravidla každé dva roky a zúčastňuje sa ho päť medailérov z rôznych krajín, jeden z nich je zo Slovenska. Príjemné prostredie Kremnice a pokojná atmosféra v dome, kde žila rodina výtvarníkov Angyalovcov, boli na začiatku nespočetných stretnutí a zrodu nových kontaktov. Sympóziá sa stali neodmysliteľnou súčasťou výtvarného života Kremnice – centra slovenského mincovníctva a medailérstva.
Základnou myšlienkou Medzinárodného sympózia medailí v Kremnici je vytvorenie priaznivých podmienok pre tvorbu zúčastnených autorov, prispievať k výmene informácií a tvorivých podnetov na medzinárodnej úrovni. Pre medailérov z rôznych krajín je podujatie príležitosťou spoznať súčasný život a kultúrne dianie na Slovensku, oboznámiť sa s bohatou históriou mesta Kremnica, predovšetkým s jeho medailérskou tradíciou. Ponúka tiež možnosť spoznať perspektívy ďalšieho vývoja medailérskej tvorby s ohľadom na činnosť kremnickej mincovne, pôsobiacej v Kremnici neprerušene už viac ako 680 rokov.
Tento rok sa medzinárodného sympózia zúčastňujú Adriana Uzunova z Bulharska, Andreia Pereira z Portugalska, Bronisław Krzysztof z Poľska, Daniela Kartáková z Česka a Slovensko zastupuje akad. sochár Vladimír Durbák. Pre razené medaily je na sympóziu vždy vyhlásená téma ročníka. Tentokrát si mohli účastníci vybrať z dvoch tém: Prírodné živly alebo Hľadanie hraníc. Témy pre päť liatych medailí sú voľné.
Adriana Uzunova (*2000) je vizuálnou umelkyňou pôsobiacou predovšetkým v oblasti umeleckej medaily a grafiky. Študovala na Národnej umeleckej strednej škole v Plovdive. Získala bakalársky titul v odbore grafiky a magisterský titul v odbore kovové umenie na bulharskej Národnej akadémii umení v Sofii. Jej práca vychádza zo záujmu o experimentovanie a hľadanie neočakávaných súvislostí medzi rôznymi umeleckými procesmi. Priťahuje ju expresívny potenciál materiálov – najmä to, ako môže povrch, textúra a forma prenášať emócie a pamäť a ako sa transformácia v procese tvorby stáva súčasťou samotného umeleckého diela.
V rámci svojej umeleckej tvorby skúma idey odtlačku, pamäte a stôp ľudskej prítomnosti a neprítomnosti. Fascinuje ju, ako obrazy a formy pretrvávajú v priestore a čase – rovnako ako rytina na medaile alebo tlač uchovávajú minulosť, každá stopa zanechaná na povrchu nesie spomienku, tichý záznam kontaktu a transformácie. Rada experimentuje s technikami a médiami, ktoré prepájajú grafiku a kovoobrábanie, a transformuje dvojrozmerné odtlačky do trojrozmerných foriem.
Adriana Uzunova sa domnieva, že každá nová skúsenosť a miesto ponúkajú príležitosť na tvorivú transformáciu – či už prostredníctvom umeleckej medaily, grafiky alebo ich prieniku. Jej účasť na kremnickom sympóziu predstavuje nový krok v skúmaní priestoru, materiálov a jej tvorivého procesu, čo jej umožňuje transformovať dojmy a stretnutia do hmatateľných umeleckých foriem.
Jej národné a medzinárodné skúsenosti zahŕňajú účasť na súťaži mladých umelcov The Next 25 (2024), kde získala cenu v oblasti sochárstva, a Ludogorie 2025 v Razgrade, kde získala Cenu mladého umelca. Zúčastnila sa aj na XXII. medzinárodnom grafickom bienále vo Varne (2023) a na Výročnej výstave 15×5 vo Výstavnej sieni 2019 v Plovdive (2023). Počas umeleckého pobytu v Barcelone (2025) viedla trojdňový workshop Tactile City (Mesto na dotyk) venovaný umeleckej medaile a imprintu, ktorý prepájal reálnu tvorbu so skúmaním zmyslových zážitkov a fyzickej interakcie.
Andreia Pereira (*1978) začala svoje akademické štúdium v roku 1998 na Fakulte výtvarných umení Univerzity v Lisabone (FBAUL), kde získala magisterský titul v odbore plastické umenie – socha (2005) a v odbore sochárske štúdie (2012) a kde v súčasnosti absolvuje doktorandské štúdium v odbore výtvarné umenie so zameraním na sochárske umenie.
Je členkou sekcie pre výskum sochy Výskumného centra umeleckých štúdií CIEBA (Centro de Investigação e Estudos em Belas-Artes) a aktívnou členkou Medzinárodnej federácie umeleckých medailí FIDEM, kde v rokoch 2016 až 2019 zastávala funkciu druhého delegáta portugalskej delegácie FIDEM.
Od roku 2009 spolupracuje ako autorka medailí a mincí s Portugalskou mincovňou (Imprensa Nacional–Casa da Moeda) a ďalšími verejnými a súkromnými inštitúciami.
Svoju odbornú činnosť rozvíjala v rokoch 2011 až 2019 aj ako učiteľka vizuálneho umenia na prvom stupni a ako hosťujúca odborná asistentka v odbore umeleckej medaily a sochárstva na Fakulte výtvarných umení Univerzity v Lisabone.
Pre prevažujúcu časť jej tvorby je charakteristický eklekticizmus materiálov, opätovne použitých v asamblážach, ktorým dominujú podivné tvory, zvieratá alebo umelé bábiky sprostredkúvajúce hlas ironického, satirického a fantastického vnútorného univerza. Ako Andreia hovorí: „Každý okamih, každý predmet či prírodný prvok môže kedykoľvek vybočiť zo svojej rutiny a stať sa zámienkou pre vytvorenie medaily, oslavujúc expresívne bohatstvo sveta okolo mňa alebo vo mne.“
Diela Andreie Pereira boli vystavené na mnohých medailérskych výstavách v Portugalsku a v zahraničí: kolektívna výstava Progression: Medallic Art by Japanese and Portugal`s Anverso Reverso, Medzinárodné centrum súčasnej medaily (Portugalsko, 2024), Kyoto Art Center (Japonsko, 2023), Medialia… Rack and Hamper Gallery (Spojené štáty americké, 2019); kolektívna výstava Symbiosis International Medallic Project – Art Walk Oyama Art Medal International Exchange Exhibition, Oyama City Museum (Japonsko, 2022); kolektívna výstava Women and Women in the Natural Sciences, XXXV. svetový kongres umeleckej medaily FIDEM, Canadian Museum of Nature (Kanada, 2018); VII. medzinárodné medailérske sympózium – Veliko Turnovo, Blue House – Zväz bulharských umelcov (Bulharsko, 2017); VI. bienále súčasnej medaily – Award Dórita Castel-Branco, Sintra House of Culture (Portugalsko, 2012); kolektívna výstava Portuguese Contemporary Medal, Lisabonský literárny zväz (Portugalsko, 2011); kolektívna výstava Hanverse – International Artists Explore Another Dimention, Cliff McPhersen Gallery (Nový Zéland, 2006).
Jej tvorba bola ocenená vo viacerých súťažiach: prvá cena v súťaži o pamätnú mincu „Universidade de Coimbra Alta e Sofia – Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO“, Portugalská mincovňa (2016); prvá cena v súťaži o pamätnú mincu „Fado – Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO“, Portugalská mincovňa (2016); prvá cena v súťaži o pamätnú medailu „100. výročie Manuela Teixeiru Gomesa“, Portugalská mincovňa (2010); prvá cena v súťaži o pamätnú medailu „2009 – Medzinárodný rok astronómie“, Portugalská mincovňa (2008).
Bronisław Krzysztof (*1956) vyštudoval Fakultu sochárstva na Akadémii výtvarných umení vo Varšave u prof. Jerzyho Jarnuszkiewicza. Od roku 1981 pracuje na vlastných projektoch v oblasti sochárstva, medailérstva a dizajnu. Pôsobí ako produktový dizajnér a venuje sa tiež výtvarnému umeniu od plagátov po grafiku. Už 25 rokov pracuje ako dizajnér kozmetickej spoločnosti Sisley Paris, kde navrhuje obaly kozmetických produktov a interiéry predajní.
Diela Bronisława Krzysztofa boli vystavené na viac ako 50 samostatných výstavách a vyše 160 skupinových výstavách po celom svete – okrem rodného Poľska tiež v ďalších devätnástich krajinách sveta, napríklad v Spojených štátoch amerických, Japonsku, Kanade, Francúzsku, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, Belgicku, Holandsku, Grécku, Taliansku a Litve. Svoje diela vystavuje tiež vo vlastnej galérii. Jeho posledná samostatná výstava sa konala v marci 2025 na Generálnom konzuláte Francúzska v Krakove.
Vytvoril viac ako 160 plastík. Jeho práce vlastnia aj Gustavo Cisneros, Ann Gordon Getty, Hubert Isabelle d’Ornano, Alfred Taubman, Claude Bernard, Françoise Ferre, Jean-Marrie Rossie, Susie Sainsbury, markíza zo Salisbury, Elise Basile Goulandris, Sir Tatton Sykes, Stephen K. Scher a Emilio Botin. Jeho diela si okrem iných objednali Dodie Rosekrans, David Rothschild, Garavani Valentino, Roland de L’Espée, Peter Marino či Alberto Pinto.
Nachádzajú sa tiež v zbierkach poľských múzeí ako Sliezske múzeum v Katoviciach, Mestské múzeum vo Vroclave, Mestské múzeum v Bielsko-Białe a Národné múzeum v Krakove a tiež v zbierkach zahraničných múzeí ako Britské múzeum v Londýne, Múzeum súčasného umenia Basila a Elise Goulandrisových v Aténach či Múzeum mincí a medailí v Kremnici.
Jeho diela sú súčasťou mnohých súkromných zbierok a môžeme sa s nimi stretnúť tiež vo verejných priestoroch v mnohých krajinách. Vytvoril umelecké diela pre verejné priestranstvá vo Varšave, Vroclave, Kolíne, Palerme, Paríži a Edinburghu.
Bol ocenený množstvom cien a zúčastnil sa mnohých súťaží. Získal zlatú medailu na VII Bienalle Internazionale Dantesca v Ravenne (1985); Čestný diplom poľského ministra umenia a kultúry (1988); kolektívnu cenu Strieborná plaketa na VIII Biennale Internazionale Dantesca v Ravenne (1988); Cenu primátora mesta Bielsko-Biała „Icarus“ za mimoriadny prínos (1994); ocenenie Chevalier de l’Ordre Templier Vigne et Olivier, A.S.A.P, France Association pour la Sauvegarde de l’Art et du Patrimoine en France – Paris (2005); Platinové ocenenie „Ambasádor poľských záležitostí“, Komora laureátov spôsobilostí a kompetencií, Katovice (2005); Zlatý kríž za prínos od poľského prezidenta (2008); či Striebornú medailu Gloria Artis za prínos v kultúre (2016).
Je aktívnym členom umeleckých organizácií ako POLART, FIDEM (Medzinárodná federácia umeleckých medailí) a ZPAP (Združenie poľských umelcov a dizajnérov).
Daniela Kartáková (*1965) vyštudovala Strednú umeleckopriemyselnú školu v Prahe na Žižkove a ateliér monumentálneho sochárstva u profesora Hánu na pražskej Akadémii výtvarných umení. Posledný ročník absolvovala u profesora Hendrycha. Absolvovala štipendium na Accademia di Belle Arti di Firenze vo Florencii. V kontakte s umením však bola už od raného detstva, keďže jej matka Věra Melicharová Kartáková je rovnako sochárka.
Daniela je členkou Asociácie umelcov medailérov Českej republiky a pôsobí v Rade Spolku sochárov Českej republiky. Jej tvorba zahŕňa najmä sochárstvo (tvorí hlavne v mramore, pieskovci, keramike a bronze) a medailérstvo. Žije a pracuje striedavo v Prahe a v talianskej Carrare, kde vytvára mramorové sochy. Je vášnivou obdivovateľkou odkazu amerického speváka Michaela Jacksona.
Medzi jej najznámejšie realizované návrhy patrí medaila Salvador Dalí (2003) či oficiálny súbor pamätných medailí venovaný návšteve pápeža Benedikta XVI. v Českej republike (2009).
Kartákovej medailová tvorba zahŕňa aj pamätnú medailu pripomínajúcu úmrtie pápeža Jána Pavla II. (2005), pamätnú medailu pri príležitosti 10. výročia vzniku Českej republiky a 10 rokov prezidentského obdobia Václava Havla (2003), ako aj mnohé návrhy medailí pre Českú mincovňu.
K mimoriadnym počinom patrí busta Johannesa Brahmsa pre sieň slávy Walhalla v Nemecku, ktorú podľa modelu akad. sochára Milana Knoblocha realizovala v kararskom mramore.
Jej práce boli vystavené na viacerých skupinových a samostatných výstavách v Českej republike, Taliansku a ďalších krajinách.
V roku 2021 sa zúčastnila na XV. medzinárodnom sympóziu medailí v Kremnici.
Vladimír Durbák (*1953) študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici – odbor umelecké kováčstvo a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave – oddelenie figurálneho sochárstva u prof. Jána Kulicha a prof. Ladislava Snopka. Absolvoval študijný pobyt na Accademia di Belle Arti Pietro Vannucci v Perugii a na Akadémii výtvarných umení v Aténach.
V rokoch 1978 až 1990 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na VŠVU a v rokoch 1990 až 2012 na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je členom Slovenskej výtvarnej únie, Združenia medailérov Slovenska a Komisie na posudzovanie výtvarných návrhov pamätných euromincí a zberateľských euromincí NBS.
K filozofii tvorby Vladimíra Durbáka patrí poznanie podôb a dimenzií človeka v čase, priestore i človeka v človeku. Inšpiratívna je aj bohatá sféra námetov, tém a motívov jeho tvorby, ktorá je rovnako tak rozsiahla a predovšetkým mnohotvárna.
Už od skončenia školy sa rozvetvuje medzi voľnú sochu, reliéfne formy medaily, keramické objekty, kresbu a maľbu. Jeho sochárske diela, reliéfy, plakety a medaily sú vždy precízne modelované v celku i v detailoch tvarov či z hľadiska objemu a skladby. Pozoruhodné sú aj jeho kresby a obrazy. Majú široké námetovo-tematické rozpätie. Mnohé sú predlohou pre následné sochárske spracovanie.
Durbák realizoval desiatky sochárskych diel – figurálna kompozícia Človek atóm (1980), reliéfna kompozícia Rozlúčka (1981), kamenná skulptúra Oslava (1983), bronzová plaketa pre pamätnú knihu Slovenského zväzu žien (1985), pamätný kameň pre Dom kultúry v Dúbravke (1986), reliéf na vstupné dvere do obradnej siene v Smoleniciach (1987), vstupná skulptúra do Medzilaboriec Kameň (1989), pamätník padlým In memoriam (1993), interiérová fontána Prameň (2000), zváraná kovová plastika Drak (2009), exteriérové bronzové súsošie na nádvorie Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Prahe Tri kvety (2009).
Diela predstavil na mnohých samostatných výstavách na Slovensku a v zahraničí. Kolektívne sa prezentoval na viac ako päťdesiatich výstavách a zúčastnil sa tiež na medzinárodných výstavách Medzinárodnej federácie umeleckých medailí FIDEM (1996, 2000, 2002, 2007, 2010, 2012, 2014, 2016). Okrem V. a XII. ročníka Medzinárodného sympózia medailí v Kremnici bol účastníkom aj V. medzinárodného sympózia liatej medaily a plastiky v Uherskom Hradišti v Českej republike.
Jeho diela sú zastúpené v súkromných zbierkach, ako aj v zbierkach múzeí a galérií ako Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, NBS – Múzeum mincí a medailí v Kremnici, Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi či Slovácke múzeum v Uherskom Hradišti.
Za svoju prácu získal Cenu VŠVU (1976), Cenu Martina Benku (1978) a Cenu Slovenského fondu výtvarných umení (1985).